Keď sa povie Jozef Golonka, nenájde sa azda nikto, kto by zapochyboval, že ide o fenomenálneho hokejistu.
1. Žiletka

– Zápas s moskovským CSKA v r. 1957. Tréner nám dával pokyny: „Proti Bobrovmu útoku bude hrať Golonkov!“ Hrali sme tvrdo, Sovieti boli silným súperom. Niekedy v polovici prvej tretiny som ani neviem ako, nasadil Bobrovovi bodyček. Útok neočakával a pri jeho váhe takmer zdemoloval mantinel. Zľakol som sa, bože, ten mi to vráti aj s úrokmi! Radšej som sa odpratal na striedačku. Sadol som si k Edovi Gábrišovi, ten na mňa s uznaním pozrel a hovorí: „Pánabeka, človeče, ty si ho nezbodyčkoval, ty si ho doslova prerezal ako žiletka!“ Odvtedy ma prezývali Žiletka.

2. Slovan

– V sezóne 1955/1956 sa Slovanu nedarilo. Po siedmich kolách bol bez jediného bodu. 4. januára hral proti ČH Brno. Po dvoch tretinách bol stav nerozhodný 3 : 3. Sledoval som to s veľkým napätím, držal som našim palce. Atmosféra bola napätá. Počas druhej prestávky sme s kamarátmi rozoberali stav zápasu, keď zrazu počujeme z amplióna: „Žiadame dorastencov Slovana ÚNV Bratislava Čaplu, Golonku a Gregora, aby sa dotsavili do kabíny…“ Tréner Juro Anton si nás zobral nabok a vraví: „V ďalšom stretnutí proti ZJŠ Brno nastúpite!“ Myslel som si, že sa mi sníva. Budem hrať s ozajstným veľkým Slovanom!

3. Tenisová nádej

– V roku 1956 som bol v dorasteneckom rebríčku československých tenisových juniorov na 1. mieste. Dostal som sa pred Jelínka, obávaného hráča. Bol som v siedmom nebi, veď podľa pravidiel 1. v rebríčku ide na wimbledonskú juniorku. Bol by to veľkolepý triumf slovenského tenisu. Slovák na Wimbledone! Trénoval som každý deň, len aby som uspel. Potom prišla ľadová sprcha vo forme listu z Prahy. Písali mi, že vzhľadom na informácie z Bratislavy, že som zranený, ma na Wimbledon nenominovali. Odpísal som, že to sú nepravdivé srpávy, kondične som vo vynikajúcej forme. No odpoveď som nedostal, nikto z Prahy sa viac neozval a namiesto mňa odcestoval na turnaj Jelínek.

4. Moje prvé MS

– Konali sa v roku 1959 v Československu a bol som nominovaný do zostavy. Za Kanadu hral obávaný hráč Albert Dewsbury, ktorého pre jeho 102 kg váhy a výšku 192 cm prezývali Maják v búrke. Na zápase s Kanadou bola v hľadisku aj moja mama. Prežívala každý zápas, akoby šlo o život. Keď ma Dewsbury fauloval, boli to vždy silné zákroky. V jednej tretine ma tak nabral, že som spravil kotrmelec a rozpleštil sa na ľade. Maják dostal dve minúty a nato sa skončila tretina. Kaď kanadskí hráči odchádzali do kabíny, mama vstala a poďho oproti Dewsburymu! Začala ho biť päsťami po hrudi, bruchu, po ramenách…



Diskusia - čo si o tom myslíte?

ZDIEĽAŤ NA FACEBOOK